10. júla 1999, vo veku 66 rokov, zomrel dr. István Túri, najznámejší majster a učiteľ zeleninárskeho skleníkového pestovania.
Narodil sa 7. decembra 1933 v Cegléde. Základnú a strednú školu absolvoval taktiež v Cegléde, v roku 1952 maturoval na Gymnáziu Kossutha Lajosa. V roku 1957 ukončil štúdium na Vysokej škole záhradníckej a vinohradníckej, od roku 1958 pôsobil na Vysokej škole záhradníckej a vinohradníckej, neskôr na Záhradníckej univerzite, kde prešiel povinnou kariérnou dráhou od vedeckého asistentstva až po funkciu docenta. Z vlastného rozhodnutia požiadal v roku 1993, vo veku 60 rokov, o odchod do dôchodku.
Od jej založenia (1990) bol výskumným riaditeľom spoločnosti PRODUKT Kutató, Fejlesztő, Termelő Kft., až do svojej smrti bol duchovným vedúcim šľachtenia odrôd papriky a produkcie semien šľachtených hybridov.
Svoju vedeckú činnosť začal pod vedením profesora Andrása Somosa. Na základe dizertačnej práce z roku 1962 o prieskume a analýze zeleninárskej pestovateľskej oblasti Nagykőrös získal titul doktora univerzity.
Jeho prvou výskumnou úlohou bolo skúmanie možností pestovania zeleniny na chudobných piesočnatých pôdach bez použitia maštaľného hnoja. Z technických otázok sa jeho meno spája s využitím plastov v záhradníctve, s vývojom rámových konštrukcií rôznych zariadení, s vypracovaním vykurovacích systémov, s vytvorením rôznych typov vetracích a závlahových metód, s vypracovaním viacerých variantov dvojitého krytia, s návrhom typov zariadení s vykurovaním aj bez vykurovania a v neposlednom rade so zavedením vodnej závesovej technológie.
Spolupracovníkmi vytvoril spôsoby využívania nevykurovaných zariadení s presúvaním aj bez presúvania, ako aj jedno- a dvojfázové využívanie vykurovaných zariadení, skúmali možnosti jesenného a zimného rýchlenia. Trvalú hodnotu vytvoril aj zapojením nových odrôd a odrodových typov do pestovania a zavedením nových pestovateľských technológií.
Ak vezmeme do úvahy aj dostupné finančné zdroje, nepochybne bol dodnes najúspešnejším maďarským šľachtiteľom papriky. Dôkazom toho nie je len počet jeho uznaných a prihlásených odrôd a hybridov (21), ale aj ich úžitková hodnota. Aj dnes v Maďarsku stále najobľúbenejšia biela paprika na rýchlenie (HRF F1) potvrdzuje jeho mimoriadny cit, s ktorým postupoval pri plánovaní jednotlivých krížení a výbere rodičovských línií. Okrem toho sa pod jeho vedením vyšľachtili aj odrody Hó F1, Pritavit F1, Kaméleon F1, Velence F1, Titán F1 a kandidátske odrody Bajnok F1 a Kápia F1. Významný je aj šľachtiteľský základný materiál, ktorý spolupracovníkmi zozbierali a ktorý môže byť zárukou pokračovania jeho životného diela. Pod jeho vedením vypracovali osobitnú metódu produkcie hybridného osiva, ktorá bola chránená aj patentovou ochranou a ktorá sa stala základom fungovania celého sektora produkcie hybridného osiva.
Mnohostrannosť dr. Istvána Túriho najvýraznejšie zvýraznili jeho výskumy v oblasti konštitučnej biológie. Zaviedol pojmy pomalých, stredných a rýchlych rastových typov, určil podmienky ich vzniku a možnosti ich zmeny. V mimoriadne skorých fázach rozpoznával zmeny vo vývoji rastlín. V takýchto prípadoch ním navrhované technologické úpravy vo väčšine prípadov potvrdil výsledok praxe. Pán docent Túri vyučoval univerzitných študentov aj praktizujúcich záhradníkov, jeho prednášky boli väčšinou veľmi názorné, s humorom, mimoriadne pútavé.
Aj organizácia synchronizovaného poradenstva je spojená s jeho menom, už koncom 60. a začiatkom 70. rokov v Soroksári viedol kurzy. Na Záhradníckej univerzite zorganizoval viacero výstav. Medzi najvýznamnejšie patrili výstavy spojené s konferenciami o pestovaní papriky, melónov a uhoriek. Burzu semien, ktorú si vysníval, organizujeme od roku 1981 každoročne k plnej spokojnosti pestovateľov zeleniny a spoločností obchodujúcich s osivom.
Jeho odbornú publikačnú činnosť charakterizovala snaha o zrozumiteľnosť, opis a odovzdanie praktických postupov. Uverejnil viac ako sto popularizačných článkov, prevažne v časopise Kertészet és Szőlészet. Obľúbené sú aj jeho knihy o pestovaní pod fóliou. Kniha „Kertészet fólia alatt” (spoluautor: Béla Fodor) bola prvou poľnohospodárskou odbornou publikáciou, z ktorej sa predalo viac ako stotisíc výtlačkov. Za ňu získal cenu za vysokú odbornú úroveň. Na túto cenu a na vyznamenanie Rád práce, ktoré získal za svoju činnosť, bol vždy hrdý.
V posledných 10–15 rokoch sa v jeho textoch objavoval aj filozofický tón. Príkladom sú jeho knihy „Növényalkat (lehetőség és korlát a hozam növelésére)” a „Az élet korlátai” (zhŕňa ľudské súvislosti konštitučnej biológie). Začal písať aj knihu, ktorá sa vydáva do sveta ducha, do sveta bohov. Veľa o nej rozprával, veľmi ju chcel dokončiť, ale už nemohol. Na otázky o svojej vedeckej a publikačnej činnosti často odpovedal: „Počet kníh, nových odrôd, patentov, vyznamenaní a vedeckých hodností nepodceňujem, ale nepovažujem ich za najdôležitejšie, preto sa číslami nezaoberám. V odbore z toho všetkého a aj mimo toho považujem za dôležité len to, čo posúva vec záhradníctva dopredu.”
Pri organizátorskej práci potreboval vytrvalosť, niekedy až tvrdohlavú húževnatosť, inak by nedokázal vytvoriť pokusné plochy Katedry pestovania zeleniny. V soroksárskom Pokusnom podniku dodnes mnohé budovy, stavby a fóliové zariadenia svedčia o jeho neúnavnej organizačnej práci, hľadaní nových riešení a bohatej zásobe nápadov.
Veľa sa staral aj o kedysi početný kolektív svojich podriadených. Pre kvalitnú prácu považoval za dôležitých viacero požiadaviek: vysvetliť, dať zapísať, spätne sa opýtať, vykonať, skontrolovať. Nemal rád nedbanlivosť, ľahostajnosť a lenivosť, uznával schopnosť bojovať, cieľavedomú, hodnototvornú prácu. Vážil si a rešpektoval aj tých spolupracovníkov a kolegov, ktorí dokážu nové veci rozpoznať a podporia ich aj vtedy, keď si ich prvý nevšimli oni sami.
Často spomínal, že keby sa dostal k všemocnej čarovnej paličke, urobil by aspoň tri veci: na týždeň by zrušil pestovateľské zariadenia s plastovým krytom, čím by ukázal ich dôležitú úlohu v každodennej spotrebe zeleninových a ovocných šalátov a v používaní okrasných rastlín; predstavil by možnosti, ktoré sme doteraz v súvislosti s uzavretými priestormi ešte nevyužili; „a nie na týždeň, ale navždy by som zrušil chorobu majstrovsky sformulovanej prázdnoty z rozumných slov a viet,” povedal.
Chyby a omyly, ako každý, mal aj on. Vtedy hovorieval: „Ani jeden z nás nie je anjel.” Tieto menšie či väčšie zakopnutia a omyly prehliadol aj svojim spolupracovníkom, pokiaľ v nich neobjavil zlý úmysel či zámernosť.
Pri odchode do dôchodku neusporiadal bankety ani oslavy, rozlúčil sa niekoľkými slovami a možno jeho poslednou vetou bolo: „Chcel by som ešte dlho slúžiť veci záhradníctva!”
Žiaľ, toto jeho želanie sa nemohlo úplne naplniť. Odteraz v nás žije už len v svojich odrodách, svojich spisoch a vo svojom duchovnom odkaze.
János Gyúrós